Na kopci pri dnešnej Partizánskej Ľupči, stál kedysi drevený hrad. Žil tam hradný pán, ktorý mal mladú dcéru Ľubku súcu na vydaj. Celý čas snívala, že sa vydá no ženích stále nechodil. Jedného dňa mala narodeniny a otec jej daroval čiernu mačku. Ľubka šla na prechádzku k potoku a stále rozmýšľala nad svojim ženíchom a mačka behala stále za ňou. Potom si sadla pod starú vŕbu a mačka sa začala vyvaľovať v teplom piesku pri vode. Keď bola Ľubka na odchode všimla si že mačka vyzerá ako pozlátená. Nevedela čo to a bežala s ňou hneď za otcom, ktorý na mačke naozaj našiel zlato. Hradný pán hneď najal veľa ľudí, ktorí ťažili a ryžovali zlato a postavili si domy neďaleko hradu pri potoku. Ten pán veľmi zbohatol, ale Ľubka stále ostala bez ženícha. Po čase hradný pán zomrel, ona zostarla a zatrpkla na všetkých ľudí naokolo. Tí ju obchádzali, báli sa jej a hovorievali o nej: „Ach to naše Ľubča“. Jedného času v osade nastal veľký hlad a mreli hlavne slabé deti. Matky vtedy prišli k hradu a prosili o chleba. Stará hradná pani ich okríkla a radšej hodila chleba svojim sviniam. Vtedy ju obyvatelia znenávideli a neskôr dali vytesať na radnicu ženskú hlavu so svinskými ušami. Táto obec neskôr zbohatla, stala sa kvôli zlatu kráľovským mestom a dodnes sa volá Ľupča.