Za poddanských čias bolo všetko pánske i role, lesy, lúky i pasienky. Neskôr, keď bola panština zrušená, chudobní sedliaci už nemuseli na panskom poli zadarmo pracovať. Pánske majetky sa dostali do vlastníctva gazdov. Museli však za tieto polia  a hory pánom zaplatiť. Tí, ktorí nemali dostatočne množstvo peňazí, museli za pôdu dlhé roky pracovať. Po rokoch, takto vyplatili sedliaci pánov z polí i z hôr a mali už všetci svoje vlastné pozemky, na ktorých gazdovali a svoje hory, v ktorých rúbali drevo.  Takto sa dialo i v susedných dedinách. Lenže páni, keď už mali za celý papradňanský chotár zaplatené zase špekulovali, akoby gazdov okradli. Nuž rozšírili taký chýr, že vraj role budú sedliakom ponechané, ale hory tie vraj iba pánom patria a preto ich vezmú späť.  Hory si páni chceli vziať, ale peniaze za ne zaplatené sedliakom vrátiť nechceli. Oni ich chceli mať zadarmo. Ale ani gazdovia si nechceli hory zadarmo prepustiť. Veď ich veľmi potrebovali. Páni stáli na svojom zámere a gazdovia sa nedali opláchnuť. Nakoniec prišlo do tuhého. Úrady i stolica nadŕžali pánom. Keď to s gazdami nešlo po dobrom, stoliční páni povolali si na stolicu do Trenčína všetkých obecných richtárov. Tam ich žiadali, aby všetky hory, čo sú v ich obciach podpísali pánom. Mnohí sa dali nahovoriť pálenkou a podpísali, no niektorí sa zľakli pánskych vyhrážok a tiež podpísali. Najtvrdším orieškom pre stoličných pánov bol papradňansky richtár. Núkali mu pálenku,  ale on nechcel piť ani za svet. Chceli ho podplatiť zlatými dukátmi a on neustále odmietal. Nepochodili u neho ani s vyhrážaním. „Však ty zmúdrieš“, povedali mu a strčili ho do áreštu. Vo väzení bol zavretý niekoľko týždňov. Každý deň mu iba raz dávali suchý chlieb a čistú vodu a každodenne mu kládli tu istú otázku.  „Tak čo, už si konečne dostal  rozum? Teda odpíšeš alebo nepodpíšeš?“ „Nikdy v živote“, bola jeho stručná odpoveď. Veľmi dlho ho v árešte morili a Papradno bolo bohužiaľ za ten čas bez richtára. Občanom sa takéto pánske počínanie nepáčilo, lebo sa dozvedeli, čo stoliční páni s richtárom robia, ale čo si mohli počať? Čakali iba na to ako to skončí. Trenčiansky stoliční páni darmo sa unúvali. Papradňanského richtára neskrotili. Nakoniec sa na neho tak napálili, že mu povedali, že musí skapať. Bolo to práve v zime. Vyviedli ho z áreštu, zaviedli ho pod drevený trenčiansky most a ta dolu ho priviazali k pilieru. Bol to ukrutný, neľudský trest. Richtár musel sedieť na ľade pripútaný mocnými štrankami ku drevenému nosníku mosta, ktorý sa dvíhal nad zmrznutým Váhom. Páni ho nechali pod mostom tri dni a bol by vraj zaručene zamrzol, keby nebol mal dobré oblečenie. Hlad a zima ho veľmi umorili. Keď si myslel, že tam skoná, potom prišli k nemu mestskí drábi, odviazali ho a povedali mu, aby sa im chytro z očí zmizol. Stýraný richtár pobral sa domov do svojej dediny. Tunajšej  v krčme sa zastavil, najedol a napil. Večer bol už doma a ráno zavčasu vstal. Do ruky si vzal sekeru a pomaly kráčal  na horný koniec dediny. Tam, kde drevený most pretínal riečku Papradňanku stáli posledné dreveničky. Od nich poľná cesta išla k horám. Ku tým horám, ktoré Papradňani museli pánom draho zaplatiť, a ktoré on richtár nedovolil pánom znova do rúk vstrčiť. Tu zastal na okraji, z okrúhlych brvien postaveného mosta. Zadíval sa smerom k Javorníku na tie hory zasypané bielučkým snehom. Dlho sa díval a cítil v sebe uspokojenie. „ Sú naše, sú gazdovské, povedal si nahlas. Bolo biele studené ráno a richtár stál pri moste vedľa cesty vydupanej v snehu od ľudských i konských nôh i od hladkých saní, na ktorých ľudia zvážali drevo. Zjavili sa prví chlapi, ktorí kráčali odiati v kožuchoch a huniach. Ťahali za sebou sane, na ktorých mali priviazané reťazami sekery a pílky. Keď richtár chlapov zbadal ako prichádzajú k nemu, zapichol svoju sekeru do snehu vedľa mostu, sňal širák z hlavy a zavesil ho na stojace porisko sekery. Keď chlapi, saniari prišli k mostu, richtár im prikázal, aby sa každý, kto si chce z hôr dreva doviesť širáku poklonil. Chlapi si najprv mysleli, že sa ich richtár zbláznil. Každý sa však sa však radšej širáku poklonil akoby sa mal nazad vrátiť. Ak daktorí odopreli richtár im povedal: „Keď som bol ja za naše hory pod trenčianskym mostom priviazaný, hádam si zaslúžim, aby ste sa vy môjmu širáku pri tomto moste poklonili. Všetci priznali, že richtár má pravdu a zaslúžil si tú česť od občanov, keď papradňanské hory pánom nepodpísal. Všetky hory v okolitých dedinách v Štiavniku, Petroviciach aj v iných obciach stali sa znova pánskymi iba papradňanské ostali odvtedy gazdovskými.