Ilona a Alica boli kedysi, ako mladé dievčatá najlepšie kamarátky. V tom čase (päťdesiate roky) boli úplne bežné skoré sobáše dievčat, takže už ako mladé ich okolnosti rozdelili a každá sa odsťahovala na iný kút republiky. Alicu však postretol nešťastný osud, ochorela a bola dlho v nemocnici. Napriek tomu, že jej choroba nemala byť smrteľná, pochybením personálu, ktorý jej omylom podal zlú dávku lieku, bohužiaľ zomrela vo veľmi mladom veku. Asi tri mesiace po pohrebe sa jej kamarátke z detstva prisnil sen. V tomto sne za ňou prišla Alica a povedala: „Ilo, toto nie je dobrá hrobka, mne tu nie je dobre, je tu strašná zima a mokro.“ Podľa nej bol ten sen natoľko intenzívny, že pri najbližšej ceste domov ihneď kontaktovala rodinu zosnulej Alice a povedala jej, čo sa jej stalo a čo ju stále trápi. Rodina dala teda otvoriť rodinnú hrobku, kde zistili, že jeden z múrov hrobky sa poškodil a hrobka bola plná podzemnej vody.