Jedná sa to o Žernovo, kedz sa idze od autobusa ze Žernova hore do Vyšného Žernova, tak na lavej strane je taký velký breh a potok a na druhej strane je pod horu kríž. Tam sa kedysi tak to rozprávali, teda tak som to ja od mojej babky počula. Že tam do teho potoka dolu tým brehom padol furman aj s konoma a ty kone sa zabili ale on sa utopil, ale ho nenašli. Nenašli ho vobec a potom sa tam začalo rozprávac, že tam vídaju na kameni sedávat vodníka, že chlap sedáva na kameni a padá z neho voda. Tak to ľudia pripisovali, teda tí starí ľudia temu, že to ten utopený furman je tam jako vodník. Boli to dlhé roky a raz tam prišli takí on neviem že či pochadzaliodtialto z Rovného alebo či, myslím že pochádzali nejakosi z takej ďalšej rodiny, že pochádzal niekto him z Rovného, ale takí chudobní boli, nemali si kde postavic, tak oni si tam za tým potokom jako sa ten furman utopil na druhej strane bola taká lúčinka, taká čistinka, možno tolká ako táto izba, len na tej čistinke nikdy ani doteraz nenarostli žiadne stromy. Tak on si tam postavil takú malú dreveničku, no a na základy tej dreveničky vybieral kamen z potoka, pravda jako to prvej bolo tak. No a on si tu chalúpku tam postavil a odešol teda kedz korún nebolo do sveta zarobic, ale zena a ona s jedným dzievčacom tam ostala . No len neviem čo sa jemu stalo vo svece, čo sa nestalo to neviem. Len on sa už nevrácil a ona tam ostala bývac sama s tým dievcacom. Len to dzievčakedz vyrástlo odešlo a ona tam ostala bývac. A kedz tam ostala bývac, tam bolo počuc nocami také plakanie, také volanie. Tak raz ludzia sa tak zobrali, že čo vlastne sa tam robí, že nejako sa dozvedzec, ale nevidzeli nikeho len kedz k niejvešli ona bola mokrá celkom aj poscel aj všetko zkrátka tam mala mokré. A tak to bývalo, až jeden raz nejaký pocestný išól a on sa tam zastavil. Hovorili, že to tí pocestní, že to bývali jako aj tí starí kňazi a mnísy, neviem, no skrátka bol to pocestný a že počul aj vidzeljako nad ňu ten vodník stojí a že jej hovorí ,,Vrac mi čos mi vzala, vrac mi čos mi vzala, ale kedz ten pocestný teda chcel sa donútra dostac, nemohol sa. Nedalo sa mu otvoric. No a tak to trvalo niekolko rokov, neviem, to už si ja pamatám tu chalúpku, ale tu pani si nepamatám, ale jednu noc, prišla strašná búrka a ju tam bolo, tak hovorili ludia, ju bolo počuc plakac a po tej búrke našli ten dom zhorený do tla. Tak hovorili, tak to bolo také povedanie, že sa jako ten vodník vypomstil, že kedz mu nevrácila ten kamen, ze sa vypomstil ze tú chalupu zapálil, ale nikdy viac už nikdo tam ništ nevidzel ani nepočul, zostali tam ti základy, tam ostali ty ruiny ale to dzievča jej hovorili, že sa dostalo jakokedz do koncentrákov brali tych všelijakých, tak že vraj bola aj ona v tom koncentráku niekdze to dzievča po nej, ale či to je pravda lebo neni, či ostala žic, ci neostala, to už neviem povedac, len toto to hovorím, tú chalúpku si pamatám ešte ja, že tá chalúpka teda tam bola, ale na tej čistinke, ostala tá čistinka taká, nikdy tam už ništ, nikto tam neišol ani nikdy tam žiadny strom nenarástol, ostalo to tak ako to bolo vtedy, ale tú chalúpku si pamatám aj ja.