Tam vo Vyšnom Žernove, volalo sa to Na sadze, nedaleko tam býva hore na vrchu Harajčík. A tam vždycky kedz bol konec mesiaca, starí ludzia vravili, že tam strašne dzecko plakáva. A tak dlho dlho, že sa to teda rozprávalo a ten plač, že ozaj tam ten detský plač počuli. Takže kedysi išli za kňazom a že vravátemu kňazovi, že aby s tým niečo robil, že tam sa muselo niečo stac, že teda tam je počuc po nocách to dzecko plakávac. Ale ten knaz že ich vysmial a že povedal, ale, že to sú hlúposti a tak. No, ale prišiel nejaký pocestný, nejaký žobrák, že taký drobný malý žebráček to bol, moja babka rozprávala. A že him vraví, že sa mu žalovali, že teda čo sa tu robí a tak. A von že povedá, no dobre jak ma prenocujece, jak ma tu necháce kým teda príde ten čas, ja Vám pomôžem. Tak že ho teda nechali, nocoval tam kelosi nocí a že kedz prišla tá noc kedy to dzecko plaká, kedy ten dzecký plač bolo počuc, tak že tam išól a že sa pýtal že: Prečo plačeš? Čo nepotrebuješ a čo nechceš? Opačne že sa pýtal a ono že a čo nemáš. A že bolo počuc že jako hovorí, že nemám meno a krst svätý. Takže ten žebrák prišól a že povedá, aby kúpili dve detské košielky biele, aby jedno že aby dali dzievčenské meno a jedno chlapčenské, aby ich dalil pokrstiť ty košielky a by ich tam na to miesto kdzevidza to svecielko, aby ich zakopali. Tam aby ich dali, zabalili teda, zakopali. A na ten, tam bol taký krík, ten krík si aj to sú roky strašné, ale jakosi ten krík nevymýzal, možná jeden sa stracil, druhý tam narostnul, ale stále tam taký krík bol, taká lieska. A na tú liesku že him kázal aby zavesili krížik. Aby posvacili a zavesili kríž. No aj to urobili a s tým, že to prestalo, odvtedy to nebolo počuc. Teda no a potom sa hovorilo, potom ten pocestný, že im povedal, že tam zahynuli dzeci aj s mamu, že tam sú niedze zakopané dzecko aj s mamu. A že nebolo to dzecko pokrscené a že preto nemohlo teda jako duša nemohla odleciec kdze patrilo, že preto tak plakávalo, že hladalo tú, hľadalo ten krst svatý.