Povesť o Čertovej skale pochádza z obce Domaniža, ktorá sa nachádza na severozápadnom Slovensku v elipsovitej kotline v Strážovských vrchoch uprostred Domanižskej kotliny. Podľa ľudovej tradície, ako to uvádza i kronikár, názov obce pochádza zo slov DOM-NIŽE. Mysleli sa domy poddaných, ktoré boli postavené nižšie od zemepánskeho domu. Keď sa cudzí ľudia pýtali, kam občania idú, odpovedali, že do Domu niže. Tak vraj vzniklo i pomenovanie Domaniža. Kedysi dávno v tejto obci prebýval mlynár so svojim synom Ryšúňom. Ryšúňa ľudia veľmi nemali v láske, bol to malý tučný muž, ktorému akoby ani krk nenarástol, jeho tvár aj koža boli posypané pehami, vlasy červené ako mrkva, obočie akoby ani nemal, ale to všetko by ľudia pochopili nebyť jeho povahy. Ryšúň bol človek nedobrý a veľmi chamtivý. Ľudia chodili k starému gazdovi do mlyna so svojim obilím, ktoré mlynár zmlel na múku či už za časť namletej múky, groš, alebo iný tovar na výmenu. Chodili tam ale aj po kus dobrého slova, pobafkanie fajky a sem-tam i koštovanie domácej medicínky slivovičky. Keď už ale gazda nevládal, remeslo prevzal jeho jediný syn. K tomu už veru Domanižančania nechodili na kus dobrého slova, ani na pobafkanie fajky a už vôbec nie na koštovanie slivovičky. Ryšúň bol nepríjemný, večné veky mrzutý a navyše bol obrovský skupáň. Nikto nikdy vlastne nevedel prečo je nahnevaný, ale dával to všetkým pocítiť. Každého ošomral, vysmial najchudobnejších, ktorý prišli len s jedným vreckom, vraj im po jeho vyplatení zostane len to vrecko keď si na mletí ruky poderie. Každý by šiel radšej inam, ale nebolo vtedy nejako na výber, mlynov bolo málo a keď človek nemal kone a voz na vrecia plné obilia do inej dediny by sa veľmi tažko dostali. Aby to nestačilo Ryšúňov mlyn bol na okraji dediny a každého s vrecom obilia pristavil aby zistil či nedáva mlieť inde. Prešiel nejaký ten čas a mladý mlynár sa oženil, žena s ním ale ani rok nevydržala, ale on smútok po žene nepoznal, mal nahanobeného majetku, kone, mlyn ako jediný, našiel si ďalšiu ženu. Tá keď zistila čo je to za skupáňa prekliala ho nech sa do samých pekiel prepadne, keď jej z mladosti ukrojil a vždy keď videla ako ďalšieho žobráka oberá aj tú poslednú múku potichu zakliala „nech ťa vezme čert!“ a dupla si nohou od samého jedu, lebo ani sama veriť tomu nechcela, do koho sa zamilovala. V jednu letnú noc, keď už všetko spalo zabúchal ktosi na Ryšúňove okno. Bol to čert, ktorého mu jeho žena tak veľmi priala, vraj prišiel jeho čas a už veľa zla narobil na svete. Ryšúň sa naľakal prepchal sa oknom na izbe a bosý utekal tmou čo najďalej, keď ho čert vnútri nenašiel, vyrútil sa za ním ako guľový blesk a vypapkaného mlynára rýchlučko dobehol, ten sa však nie a nie vzdať, utekal z celej sily a slnko už pomaly začalo vykúkať a ohlasovať ráno. Čierna duša mlynára zbadala slnko a hneď jej svitla nádej, že sa peklu vyhne ani čerta chvíľu počuť nebolo, mlynár volal na slnko nech sa ponáhľa, že mu aj celý mlyn prenechá, len nech vyjde v čas. V tom zahrmel blesk a čertisko odlomilo z voľajakej skaly obrovský balvan a hodil ho rovno pred mlynára, aby tmu zadržal. Schmatol ho na plecia a šup ho s ním do pekla. V tom momente vedľa skaly vytryskol prameň vody, ktorý je pri čertovej skale dodnes.