Som Viera Bukovinská z Vrútok a rozpoviem vám príbeh, ktorý sa stal v mojej rodnej obci, v Belej pri Martine, keď som bola mladá.Príbeh poznajú všetci v Belej a každý hovorí, že sa určite stal u Kováčikov, ale rodín Kováčikovcov je tu možno dvadsať. My sme tiež Kováčikovci, tak sa určite stal u nás. Jeden rok sa urodilo veľa jabĺčok. Raz prišla ku nám na návštevu susedka a tá nám poradila, aby sme z tých jabĺk urobili jabĺčkové víno. Dobrá susedka nám ponúkla aj súdok. Tak sme namleli jabĺčka, naložili do súdka. Mali sme vstavanú piecku v kuchyni. Súdok sme na ňu vyložili. Na súdok dali pipňu a vínko kyslo. Prešlo pár dní. Raz, keď sme prišli domov, vínko už durilo, šušťalo. Bolo treba s ním voľačo robiť. No, tak čo. Mamka, šikovná, chytila aj so mnou súdok, v tom víno začalo striekať po kuchyni. Sud začal tancovať, nevedeli sme si rady, čo s ním. Nuž, mamka si na súdok sadla a myslela si, že to zachráni. Súdok však tancoval po celej kuchyni aj s ňou. Lietala na ňom hore-dole. Všetko striekalo, vystriekalo ju riadne celú,  aj odspodu aj od vrchu. Víno nastriekalo do elektriky, všade bolo kopu dymu. Celá kuchyňa bola postriekaná, steny, elektrika, dlážka. Bolo to veru smiešne, ale nikomu sa smiať nechcelo, keď sme videli tú spúšť. V tom prišiel otec, keď to videl, ten nám začal nadávať za tú pohromu. Ale, kým všetko z toho suda nevyšlo, súdok neprestal poskakovať. Tá najväčšia húšťava sa ako betón hore na plafón prilepila. A až potom súdok zastal. Už len prázdny súdok sme vyniesli von na dvor. Triaslo nás všetkých ako osiky, lebo to bolo, akoby bola tretia svetová vojna. Odvtedy sme sa nikdy viac nedali naviesť, aby sme robili jablkové víno. Ale na dedine sa vždy našiel niekto, kto sa suseda opýtal, či sa nebude tento rok u Kováčikovcov robiť víno. A hneď sa všetci začali smiať.